Stručný popis takej veci pre dnešných fotografov:
zoberie sa rúra nazývaná kardan, na ňu sa prifachčí také oné volá sa štandarda do ktorej sa dá popelník od Šneidra lebo Ródenštoka čo sa mu hovorí objektív (aj Nikon robí, alebo aspoň robil) zväčša s centrálnou uzávierkou - Compur a im podobné. Druhá štandarda sa dá na opačný konéc a do tej sa zarámuje sklo, cez ktoré moc nevidíš, ale keď to dáš do mecha, teda keď to spojíš mechom, tak na tom skle vidíš obraz, len sa musíš postaviť na hlavu. Zájdeš do hajWC, zhasneš, zoberieš kazetu veľkú jak malý notbúk, nahmatáš zuby na filme, strčíš, zavreš šíbrom (né tým z bavoráka, ale plechovým) a móžeš ísť fotiť. (keď ho zabudneš vyťáhnuť tak aj njekoľkokrát)
Digitálne steny sa rozdeľovali na:
Skenovacie, kde musel byť trvalý zdroj svetla. Taký menší skener privarený na optickú lavicu.
Multishot-separačné, pre každý kanál sa fotil jeden snímok, ak si zakopol, alebo sa niečo pohlo bolo to veľmi umelecké. To už bol podobný čipek ako na dnešných telefónoch, len mal pred sebou tanier s filtrami, alebo iný forichtung.
Oneshot teda trochu väčší telefón pribitý o sinar, linhof, alebo iný kardan umožňujúci fotiť aj zimomrivú dievčinu.
Keďže na presné nastavovanie akosi pri tej rýchlosti, ktorú požadovali zákazníci neostával čas a čipy okrem skenovacích boli aj tak malé, začali sa používať na malých krabičkách ako hazelblad, mamaja a iné, akurát na kijev som nemohol nikde zohnať
A keď už vyžmýkali všetky štátom dotované organizácie a väčšinu kráľovsky platených fotografov, tak to práskli do kinocvakátiek za milión pre reportérov, ktoré po drobných zmenách už za pár šupov kupujeme aj dnes.
.